Pred 90 rokmi sa narodil Llosa, laureát literárnej Nobelovej ceny

Lima 28. marca (TASR) - Peruánsky spisovateľ Mario Vargas Llosa patril medzi najvplyvnejšie osobnosti latinskoamerickej literatúry. Jeho dielo má aj globálne uchopenie, v roku 2010 získal Nobelovu cenu za umelecké vyjadrenie „kartografie štruktúr moci a prenikavých obrazov odporu, vzbury a porážky jednotlivca“. Na sobotu 28. marca pripadá 90. výročie od narodenia známeho románopisca a esejistu.

Vo svojej tvorbe spájal politické myslenie, realizmus i osobnú skúsenosť a preslávil sa angažovanosťou za spoločenské zmeny, ktorá sa prejavovala v jeho románoch, hrách i esejach. V roku 1990 neúspešne kandidoval na prezidenta Peru, zvíťazil Alberto Fujimori. V roku 1993 dostal španielske občianstvo.

Mario Vargas Llosa sa narodil 28. marca 1936 v juhoperuánskom meste Arequipa. Vyrastal striedavo aj v Lime a Bolívii, tam získal prvé vzdelanie v Cochabambe, kde jeho starý otec pôsobil ako peruánsky konzul. V mladosti študoval na vojenskej akadémii, nastúpil do nej v roku 1950 v Lime. V hlavnom meste vyštudoval neskôr literárnu vedu i právo a promoval na univerzite v Madride a získal doktorát z filozofie.

Popri štúdiách sa živil najrôznejšími zamestnaniami, pracoval ako novinár a rozhlasový redaktor, popritom písal. Sprvoti bol presvedčený marxista a podporoval kubánsku revolúciu i jej komunistického lídra Fidela Castra. V neskorších rokoch sa politicky posunul k stredopravému spektru s liberálnou platformou, obhajoval voľný trh, súkromné podnikanie i práva menšín.

Ako spisovateľa ho ovplyvnili románopisci 19. storočia, predovšetkým ruský autor Dostojevskij a Francúz Balzac, z 20. storočia najmä Američan Faulkner. Prvým Llosovým publikovaným dielom bola hra z roku 1952 a následne začali jeho poviedky vychádzať v peruánskych literárnych časopisoch.

V roku 1959 sa presťahoval do Paríža, kde žil do roku 1966 v v latinskoamerickej komunite. Do tohto obdobia zasadil oveľa neskôr román Dievča zo zlých čias (2006), ktorého dej odráža jeho celoživotný obdiv k románu Madame Bovaryová (1857) od Gustava Flauberta.

Predovšetkým v 60. a 70. rokoch 20. storočia patril k velikánom vzostupu latinskoamerickej literatúry. Spolu s Kolumbijčanom Gabrielom Garcíom Márquezom a Argentínčanom Juliom Cortázarom nadviazali na vrcholný odkaz Jorgeho Louisa Borgesa vo sfére magického realizmu. Tento literárny smer sa rozvinul v druhej polovici 20. storočia a reflektoval postmodernú éru v juhoamerickej oblasti. Vyznačuje sa zobrazením hispánskej reality, často pomocou symbolov a s filozofickým podtónom v prelínaní so všedným životom.

Llosovi priniesol popularitu sčasti autobiografický román Mesto a psi (1963). Zaznamenal veľký ohlas a bol preložený do viac ako tucta jazykov. Odohráva sa na vojenskej škole Leoncio Prado a zobrazuje dospievajúcich, ktorí sa snažia prežiť v nepriateľskom a násilnom prostredí. Korupcia školy odráža širšie problémy peruánskej spoločnosti a po vydaní knihy peruánska armáda verejne spálila stovky výtlačkov. Knižnú predlohu dvakrát sfilmovali.

Román Zelený dom (1966), zasadený do amazonskej džungle, spája mýtické, ľudové a heroické prvky, aby zachytil tragickú a fragmentárnu realitu postáv. O rok neskôr vyšla kniha Šteniatka a iné poviedky, psychoanalytický portrét dospievajúceho chlapca s nešťastným osudom. Román Kapitán Pantoja a zvláštna služba (1973) je satira na peruánsku armádu a náboženský fanatizmus.

Medzi Llosove významné diela patria tiež romány Rozhovor v katedrále (1969) a Pantaléon a návštevníčky (1973), ktorým prenikol k najširším čitateľským vrstvám. Poloautobiografický román Teta Júlia a scenárista (1977) kombinuje dve rozprávačské línie a vychádza z jeho vzťahu s Juliou Urquidi Illanesovou, ktorú si vzal v roku 1955 ako 19-ročný (rozviedli sa v roku 1964). Neskôr sa oženil so sesternicou Patriciou Llosovou, s ktorou mal tri deti (rozviedli sa v roku 2015).

Román Vojna na konci sveta (1981) o politických konfliktoch v Brazílii 19. storočia sa stal bestsellerom v španielsky hovoriacich krajinách. Násilím v peruánskej politike sa zaoberá kniha Kto zabil Palomina Molera? (1986). Román Rozprávač (1987) vtiahol čitateľov do sveta mýtov a legiend amazonského kmeňa Mačigenov s úvahami o prospešnosti príchodu vyspelej civilizácie do tohto prostredia.

Llosa postupne zjednodušoval rozprávačskú komplexnosť svojich diel, ktoré zahŕňajú aj literárnoteoretické a politické eseje, prednášky a memoáre. V diele Drsné časy (2020) rozpráva o páde guatemalského prezidenta Árbenza v roku 1954 v dôsledku zásahu CIA. Jeho posledný román Venujem ti svoje ticho vyšiel v roku 2023 a sleduje excentrického hudobného novinára, ktorý verí, že hlboké skúmanie peruánskeho valčíka dokáže prekonať spoločenské a politické rozdiely.

Napísal aj kritickú štúdiu o tvorbe kolumbijského velikána Márqueza (1971). Ich pôvodné priateľstvo sa zmenilo na spor, ktorý v roku 1976 vyústil do potýčky v Mexiku. Ďalšie Llosove štúdie sa venovali Flaubertovi a francúzskym filozofom Sartrovi a Camusovi.

Za svoje dielo, v širších kontextoch reflektujúce politiku a históriu regiónu, získal celý rad ocenení, okrem Nobelovej ceny za literatúru a okrem iných aj Ceny Rómula Gallega (1967) a Cervantesovu cenu (1994). Bol prezidentom medzinárodného PEN klubu a členom Kráľovskej španielskej akadémie, zároveň získal viacero čestných doktorátov, medzi nimi aj na Humboldtovej univerzite v Berlíne.

Mario Vargas Llosa zomrel 14. apríla 2025 vo veku 89 rokov.